Battering Ram (2015) je už ich dvadsiatym prvým počinom a oprávnene potvrdzuje pozíciu, ktorú si Saxon vydobyli počas svojho pôsobenia na scéne. Hoci možno stále žijúci v tieni svojich súputnikov Iron Maiden, či Judas Priest napriek tomu pravidelne zásobujúci stále novou hudbou. Vhodne zvolený názov albumu Battering Ram, teda baranidlo, presne vystihuje živelnosť, priamosť a hlavne údernosť, ktorá je vrastená s každom tóne novinky.
Už len zvuk nahrávky očarí krištáľovo jasnou čitateľnosťou jednotlivých nástrojov, napriek tomu sa nejedná o nejakú sterilnú produkciu, emócie sršia z každého nástroja. Vyznenie gitár (Paul Quinn, Doug Scarratt) pridáva zvuku na tvrdosti ktorá nie je samoúčelná ale pôsobí prirodzene a úprimne. Basová gitara (Nibbs Carter) a bicie (Nigel Glockler) sa navzájom dopĺňajú a čo je hlavné basa nie je skrytá ale rovnocenná k ostatným nástrojom, ba dokonca si jej prejav budete užívať tak ako trilkujúce gitarové sóla. Je radosť počúvať kombo Quinn/Scarratt ako sa navzájom dopĺňajú, vrstvia a prinášajú ďalšie emócie. Bicie? Ako baranidlo, zrovnajú vás svojou energiou. To všetko korunované vokálom Biffa Byforda, tak typickým pre prejav Saxon.
Album načne titulná Battering Ram, sekavým riffom a so stupňujúcim sa tempom sa prevalí do burácajúceho refrénu. Absolútne bez fráz, takto znie poctivý heavy metal. Ešte ostrejšie a dravšie gitary a máme tu The Devil’s Footprint spoločne s Eye Of The Storm čoby najagresívnejšie skladby. Album ako celok sa skôr nesie v strednom tempe, vynímajúc najrýchlejšiu skladbu Stand Your Ground. Tá je aj jedinou skladbou, kde okrem tradičných nástrojov je počuť aj syntetizátor. Naopak Queen Of Hearts je zásekom s nenáhlivo sa valiacim tempom a hutnou atmosférou. Prím hra riff okolo, ktorého je vystavaný celý príbeh skladby, pomaly ju sprevádzajúci k záveru.
Blížiac sa k záveru dochádza k zjemneniu ostrého prejavu nástrojov a do popredia sa dostáva melódia, nostalgia či pompa. Na Top Of The World je počuť ako úžasne Biff Byford narába so svojim hlasom a ako vie posunúť skladbu intenzitou prejavu k viac či menej ostrejšiemu prejavu. Práve tu dáva vyniknúť skôr melodickej linke skladby, naopak v Eye Of The Storm, či The Devil’s Footprint tlačil viac na pílu. Prečo vlastne nostalgia a pompa? To The End je za pozvoľne nastupujúceho rytmu svedectvo podstavy a úprimnosti Saxon a samozrejmosti pokračovania v ich nezlomnej vernosti heavy metalu, ktorým stále žijú. Davida Bowera (vokál Hell) ako jediného hosťa albumu je počuť v poslednej Kingdom Of The Cross v úlohe rozprávača utrpenia a hrôz odohrávajúcich sa počas Prvej svetovej vojny. Rozprávanie dopĺňa vokál Biffa znásobujúc potrebu nezabudnúť a vzdať týmto ľudom hold.
Nie je prekvapením, že tak skúsená partia okolo Biffa Byforda dokáže priniesť tak profesionálne zvládnutú nahrávku s moderne znejúcim zvukom. Je však úctyhodné ako dokážu do každej jednej skladby napchať toľko emócii a pravého heavy metalového remesla. Či gitarové sóla, či melódie pôsobia nenútene a podčiarkujú, že ešte majú páni čo povedať a dúfajme, že sa ešte dočkáme nejakej tej dávky nových piesní.