Na rozdiel od Blood of the Nations (2010) je aktuálne dielo viac učesané, nie je tak surové a agresívne. Nepôsobí však ani prvo-plánovane, či nahrané z nutnosti plniť záväzky a termíny ako Stalingrad (2012).
Úvodná Stampede, sa rúti ako "encierro" v Pamplóne, vínúce sa gitarovými serpentínami Wolfa Hofmanna, valcujúc pred sebou všetko hlasom Marka Tornilla. Aktuálny Accept vsádza na emócie a obaľuje svoje riffy príbehmi skrytými v každej piesni. Tak ako aj Dying Breed, nesúca vlajku metalu a pripomínajúca kto sú naši hrdinovia, sľubujúca oddanosť. Hymna s kovovým refrénom a nezlomným chorálom. Štylizácia Markovho hlasu do prejavu Lemmyho Kilmistra pridáva na celkovom vyznaní piesne. Smutná reminiscencia vo Fall of the Empire na nepoučiteľnosť ľudstva a náchylnosť pre vlastnú skazu, postavená na silnom choráli pretkanom vokálom ľútosti činov minulých. Wanna Be Free nás ženie rúcať barikády ľahkosťou refrénu a sólom podčiarkujúcim náladu piesne.
200 Years, Trail of Tear, či Bloodbath Mastermind prezentujú rýchlejšiu stránku albumu s pomyselným vrcholom vo Final Journey, ktorá je doplnená o klasickú inštrumentálnu gitarovú pasáž.
Album prezentuje silu Accept hlavne v rozprávaní stredne tempových príbehov, zbytočne sa neženie a neutápa sa v rýchlosti tak kde netreba. To umožňuje aj vokálny prejav Marka Tornilla, ktorý tlačí na pílu, po vzore svojho predchodcu. Nie sú mu však cudzie ani melodické pasáže v Dark Side of My Heart alebo From the Ashes We Rise, kde vystrieda viaceré polohy hlasu a dá vyniknúť potrebnej atmosfére.
Blind Rage je dôkazom, že heavy metal sa dá hrať bez okázalých klišé a čo je hlavné aj s riadnou dávkou emócii. Wolf Hofmann je, zdá sa, nevyčerpateľným zdrojom gitarových riffov, sól a nápadov. Mark Tornillo dokáže vniesť do tých pár riadkov textu riadne emócie, tak dôležité a nevyhnutné pre tento žáner.